Bluesová dvanástka
Zobudil som sa na príšerný chlad. Údy stuhnuté, počúval som vlastný tok krvi, ktorá napĺňala cievy a pripomínala mi včerajší večer. Z úst sa mi ťahala kyslá slina, vykašliaval som zbytky zvratkov a utieral penu z jazyka. Telo sa mi triaslo od zimy, necítil som si prsty na nohách. S ťažkým premáhaním sa mi podarilo vstať, striasol som zo seba noviny, ktorými som sa na noc prikrýval a podlomili sa mi kolená. Spadol som späť, na dno. Topánkou som si pritiahol dva statné cigaretové špaky, rukami prihrnul zo desať ďalších, jemnými pohybmi z nich vysypal tabak na novinový papier, ubalil si dve cigarety a oprel svoju telesnú schránku pod okno stánku s rýchlym občerstvením. Ľudia si veselo vykračovali ranným mestom, kupovali kebaby a ja som mlčky zbieral popadané mäso zo zeme a pchal si ho do úst. Zatekalo mi do topánok, pravá noha ležala v dažďovej mláke a všimol som si to až po pár minútach. Zabohoval som a pri pokuse odtiahnuť ju som sa nemotorne prekoprcol a spadol do nej tvárou. Ako posledný nímand som sa zdvihol a zbadal v nej svoje obrysy. Podliate, odpudivé oči, ohyzdné čelo, zahnusený, špinavý nos šklbana a netvora. Nazbieral som si hlien v hrdle a z celej sily napľul do kaluže. Nepozerajte sa na mňa ľudia, to nie som ja!
Dotkol som sa puzdra so saxofónom, vďaka bohu, je tam, to je jediné čo mám. V najlepších rokoch som hrával takmer každú noc, robil dámam spoločnosť, muzikanti ma obdivovali a strkali cigarety do vreciek, hraj čávo, takého tu ešte nebolo, kde si sa to naučil, chalanisko? Vystatoval som moje sóla na obdiv, frajerským spôsobom som sa chvastal, to mi je sveta žiť! Pozrite sa, čo dokážem! So saxofónom so spával, cestoval, odkladal ho na zadné sedadlo, keď sa mi ženské vrhali do rozkroku, vraj ukáž nám ho, nauč nás hrať, kde ho máš, zabávaj nás! Robil mi spoločníka v každej minúte. Ľudia ma nepoznali po mene ale podľa môjho nenapodobiteľného zvuku. Vraj - počul si už o ňom?, čo ten stvára!, ten sa snáď narodil, že mu mamu oplodnil plech. Menil som muzikantov, amatéri obmedzení, vykrádači a zadubenci! Naučte sa hrať, pliaga babrácka! Volali si ma, poď Stano, zahráš si s nami, budú buchty, uvidíš, taký koncert si ešte nezažil. Budú sa ti klaňať, bozkávať ti topánky, alkohol bude tiecť prúdmi, žiadne strachy, všetko bude. Neuveríš, čo tu mám, skús to, daj si pod jazyk, ešte jeden rum tu pre mladého – mávali na čašníčku, kámo, ukáž nám, ako to robíš? Striedal som bary, vymetal do noci miestne putiky, hrával osadenstvu do tanca, popíjal vychýrené vína, ochutnával materiál najvyberanejšej kvality, ďakoval Kolumbii za jej export a zamotával sa s miestnymi slečnami, vyberal sponky z vlasov, odhaľoval čerešne, delil sa o ópiá a prášky, privádzal si pocity blaženosti, bohémstva, nekonečných, nekontrolovateľných výbuchov radosti a smútku, odporu a hnusu, dokonalosti a poníženia, to všetko mi prúdilo potrubím. Hrával som pre zaneprázdnené paničky, povrchné spoločenské zábavy, večierky, smokingy, kravaty, bavoráky a hostesky v obtiahnutých minisukniach. Nechával som sa obskakovať prvotriednymi fúriami v salónikoch, to je on, to je ten saxofonista, precestoval celý svet, rozprávaj nám o tom, bonviván, búrlivec, muzicíruj, ty môj zajačik, aké je to fidlikovať v New Yorku?
Tie časy sú preč. Niekto mi mocne kopol do vajec, zmizni zgerba špinavá, vandrácka, prac sa odtiaľto! Plazil som sa po štyroch s kufrom v ruke, no tak kopte do mňa, dajte mi to pocítiť. Ja som si túto cestu nevybral sám, vy ľudia s hnisavými srdcami, nerozumiete ani piču životu umelca. Darmo budem na nich kričať, že my bolesť vyhľadávame, že sme jej vernými spoločníkmi, že bez nej strácame inšpiráciu a erekciu. Pozbieral som zbytky energie a dotkol sa prstami môjho nástroja, vyludil pár lahodných tónov, pár odrhovačiek, rokmi naučených postupov, namiešal som im kokteil mólových veršíkov, vesmír pôžitkov. Do kufra mi zaleteli dve mince. Zožerte si ich, svine lakomé, myslíte, že toto ma zachráni? – neuniesol som svoj hnev a počastoval ich výbuchmi. Milan mi priniesol krabicu s tajomným červeným mokom, čo by mi mal zas rozprúdiť krv v žilách, daj si Stano vínka. Okoloidúci chodci sa mi pozerali do očí, niečo si šepkali, ukazovali na mňa prstom, tak to je tá legenda, pozrime sa na trhana, kričali – žobrák, popros o korunku, hádzali do mňa suché rožky, strkali lopaty pod nos, stoka!, donútili ma – hej, vysedávač, pracuj ako človek, pozrite aké má ruky, muzikant zavšivavený, ukáž nám mozole, trtko! Zatúlané psy mi robili spoločnosť, akoby vycítili, kam patrím, kde je moje miesto, obsmŕdali mi okolo nôh, utieral som si do nich špinu spod nechtov, trhali ma za kabát, kňučal som s nimi, smrdel som viac ako im z papule. Kľačal som na kolenách pred svetom, pred davom, s hlavou sklonenou, žobronil, prosil o almužnu, zľutujte sa nad osudom človeka s čiernou krvou, vyskúšal som pijatiku a patoky od výmyslu sveta. Otravoval som študentov, zahrám vám čo poviete, za cigaretu, za pár drobných, vrátim do stredy, sľubujem, neutekajte predo mnou, ja nie som taký, ako si myslíte, nič vám nespravím.
So zahanbením pomočeného šupáka som sa vrátil do búdy s kartónmi, pracujem práve na niečom veľkom, grandióznom, pompéznom a kolosálnom, na mojom osobnom veľdiele, všetci onemiete, keď to zbadáte. To bola moja jediná nádej, ako sa dostať z tohto sveta povaľačov, nežiť ako darebák a darmošľap. Predstavím svetu hudbu, akú ešte nepočul, roky som trpezlivo tancoval ceruzkou na papieri, áno, fortissimo, šestnástinová pomlčka, ešte legáto, synkopa, náhla zmena, koniec taktu, heuréka! To bude show, až ma budú premeriavať pohľadmi, kto je ten človek so saxofónom? Mal som to premyslené do bodky, môj teatrálny a víťazoslávny návrat na pódiá bohémov, čo zmenili kurz hudby, ktorých mená sú naveky vystružlikané na chodníku slávy, úspechu a lavíny utrpenia. Konečne sa vrátim späť tam, kde patrím, na výslnie, každý bude o mne hovoriť ako o niekom nezabudnuteľnom, niekom, kto mu zmenil životný pohľad.
Posledný krát som si detailne skontroloval rokmi vypracovávané veľdielo, všetky ťahy ceruzky na notovom papieri predstavovali skrytú dokonalosť, všetko do seba zapadalo, každá jedna nota, ani na sekundu som nezaváhal, nenašiel som ani jedno slabé miesto, ani jednu trhlinku, nepremyslenú pomlčku. V mysli som si ju prehrával, pohmkával si jej noblesu, hladil som si pri tom prsty a šepkal im, prosím nesklamte ma, nezlyhajte v tom najdôležitejšom momente, počúvajte tú symfóniu, čo mi hlavou víri, nechávajte sa ňou unášať. Roky som si tajne tieto stohy papiera schovával, beda tomu, kto by ich objavil a nedajbože obtrel hubu o plátok a pokúšal sa zanôtiť jej krásu. Bol som pyšný na moje tajomstvo, na moju budúcnosť, ospevovanie môjho mena, znovuzrodenie, nájdenie duševného pokoja. Už nikdy nebudem mať starosti, všetko v tej etude zapadá na svoje miesto, celý môj životný príbeh. Dokonca aj okolnosti som si premyslel do detailu, poobede o štvrtej, ľudia sa poberajú z práce domov, študenti opúšťajú internáty a mieria si to do obchodov a na pivo. Opatrne som si zbalil noty do priesvitného obalu, zobral kufrík s nástrojom, inštrumentom, ktorý mi jediný prinášal perspektívu do ďalšieho života a hrdo som kráčal smerom k námestiu, pripravený ukázať svetu, čo sa vo mne za dlhé roky nazbieralo. Postavil som sa presne do stredu, nech ma vidia pri tom všetci a zo všetkých strán, aj z okien kaviarní a podkrovných bytov, toto je moje vrcholné predstavenie, toto ste ešte nepočuli a nevideli! Roky som čakal na tento moment a konečne prišiel. Vytiahol som nástroj z obalu, bol studený ako ľad, vydýchol som teplý vzduch na skrehnuté prsty a pomaly ho priložil k perám, opatrne ponoril do úst.
Zatiahol som spúšť.
